reklama

Aj toto život prináša

Ako som vnímal úraz, ktorý sa stal môjmu synovi - postup zdravotníkov i moje pocity, ktoré som mal z ich postupu, liečby a ich pracovné, či ľudské stránky, ako vnímajú pacienta i jeho príbuzných.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Chcem sa podeliť o príbeh, ktorý sa nám stal. Môže sa stať i vám, vašim deťom. Bolo poobede, syn je na ihrisku s kamarátmi. Zrazu mi zazvoní telefón, neznáme číslo. Zvyčajne nedvíham, no urobil som výnimku – mal som čudné tušenie. Neznámi hlas mi oznamuje: „ Viete o tom, že vášho syna odviezla rýchla zdravotná služba? Vraj spadol z hojdačky a udrel sa.“ A zdôraznil: „Naozaj vás nikto ešte neinformoval o tom čo sa stalo?“ Zostal som paralyzovaný, mozog pracuje naplno, no som mimo. Zabudol som poďakovať neznámemu hlasu. Opäť mi zavolalo neznáme číslo – informácia sa rozširuje o podrobnostiach o tom, čo sa stalo. Synovi pomohla staršia pani so psíkom – postarala sa oňho a zavolala sanitku. Bezmocne sedím, manželka mobil nedvíha, neskôr vystrašeným hlasom rozpovie čo všetko vie a, že ide za ním do nemocnice. Končím v práci, sadám do auta a náhlym sa za synom. Takmer nevnímam cestu, je zázrak, že sa nič nestalo. Prišiel som do nemocnice s problémami nachádzam oddelenie i izbu (zlá informovanosť a žiadne orientačné body. Vchádzam do izby, syn leží na posteli a manželka pri ňom. Prehĺtam hrču v hrdle a nasilu sa usmejem. Po informácii od syna hľadám lekára. Sestrička mi informácie povedať nemôže a privolá lekára. Prichádza lekár, slušne ma pozve na chodbu a povie: „Pred dieťaťom o jeho stave nehovorím, prepáčte.“ Dostávam informácie – odborné i ľudské. Čo s ním bude ďalej, čo musí absolvovať, aká je prognóza liečby. Jeho slová mi dávajú istotu, že je v dobrých rukách. Nakoniec ma povzbudí a dovolí mi so synom zostať, kým nezaspí (nemusí ale chce mi pomôcť). Som spokojný, ukujňujem manželku i syna a konečne sa usmievam. Je ráno, skoro som nespal, stále ma máta myšlienka, čo všetko sa mohlo stať. Vrátil som sa do nemocnice, syn značne pookrial, konečne mi rozpovedal, čo všetko sa stalo a s chuťou zje maškrtu a vypije nápoj, už môže jesť a piť. Teraz si všímam, že synova pravá ruka je veľmi opuchnutá, od sestry sa dozvedám, že netrafili žilu a ona okamžite dáva zábal na opuchnutie. Poprosil som sestru o prítomnosť lekára. Chcel som vedieť aký je stav syna. Prichádza lekár. Chlapček s okuliarmi sa rozkročí ako „kovboj“, s rukami vo vreckách a pohŕdavým pohľadom. Informujem sa o stave syna – na počudovanie bez problémov hovorí pred synom o jeho zdravotnom stave. Prečo? Odpovedá mi stroho, arogantne a povýšenecky slovami: „Neviem, nemôžem zaručiť.“ Na syna ani nepozrie a žiadnu dokumentáciu pri sebe nemá. Som zhrozený. Chlapček, ktorý ešte nedávno dral školské lavice a zrazu doktor. Jeho ego sa vzdúvalo ako balón a nadnášalo sa. Viete kto som ja? Na záver mojich otázok a jeho „odpovedí“ použil vetu „To je všetko!?“ odpovedal som slovami: „Áno, pán doktor.“ To ďalšie čo som chcel povedať by sa asi dlho vypípavalo. Bol som nahnevaný jeho správaním a svojou nemohúcnosťou čokoľvek urobiť. Nie, nie som zlý ale mal som chuť ho vyťahať za uši a vyšľahať trstenicou po zadku. Čo si taký človek zaslúži? Neváži si iných a jeho motto pomáhať sa stráca v jeho nadutosti a povýšenosti. Som smutný zo stretnutia s takýmto človekom. Viem, že je to môj pohľad a preto chcem aby ste svoj pohľad napísali vy. Ostávame so synom sami, až teraz si všímam, že vedľa leží malý chlapček a plače, otec ho upokojuje. V tom vstupuje lekár. Čo sa udialo ma prekvapilo – chlapček mal drobné zranenie na ruke, Behom hodiny sa pri ňom vystriedalo viacero lekárov, urobili mu kompletnú prehliadku, pýtali sa na veci od jeho pôrodu po všetky choroby čo mali v rodine. Môj syn s úrazom chrbta a chlapček s drobným zranením? Odpoveď je jednoduchá – rodičia majú asi vplyvných známych i kovboj pobehoval s papiermi a vľúdne sa chlapcovi prihováral. Som smutný z toho čo som zažil v nemocnici – mal som zmiešané pocity. Po pár dňoch syna pustili, je v poriadku doma, sme radi. Chcem poďakovať ľuďom , ktorý pomohli, aj keď nemuseli – ďakujem, a veľké ďakujem sestričkám, ktoré boli vždy milé ku každému pacientovi a okrem liekov rozdávali aj úsmev a dobrú náladu. 

Jozef Adamčík

Jozef Adamčík

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný človek,čo hľadá pravdu v sebe a iných.A čakám od života splnenie mojich snov.Základná hodnota je moja rodina. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu